"Blahoslavení sú, ktorí hovorili/ a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných," napísal Ivan vo svojej preslávenej básni Kritika (Z rečí v nížinách) Ivan Krasko. Sám vydal „iba“ dve zbierky, ktoré však znamenali zlom v slovenskej literatúre. Obe vznikli počas sedemročného pobytu básnika v Klobukoch.
Prvú báseň - Pieseň nášho ľudu - síce publikoval ako Janko C. v Slovenských pohľadoch už v roku 1896. Ďalšie básne mu však vyšli až v roku 1902, keď študoval chemické inžinierstvo v Prahe. v Prahe. Skutočnou udalosťou sa však stalo až publikovanie cyklu deviatich básní Lístok v Dennici (1905-1906) na začiatku básnikovho pobytu v Klobukoch. V roku 1909 prišla prvá poetova zbierka Nox et solitudo (Noc a samota) a v roku 1912, v ktorom Krasko opúšťa Klobuky, aj druhá a posledná autorova zbierka Verše. S prvou zbierkou sa zrodilo aj meno Ivan Krasko, jeho autorom bol krstný otec zbierky, Svetozár Hurban Vajanský, ktorému sa meno Janko Cigáň akosi nepáčilo. V roku 1907 publikoval Ivan Krasko aj svoju novelu Naši, ktorá zachytáva prostredie študentského spolku Detvan a je príbehom - zrejme autobiografickým - nenaplneného ľúbostného vzťahu.
Ján Botto sa dlho snažil oddeľovať svoju civilnú identitu od tej literárnej. Po publikovaní cyklu Lístok sa však začala slovenská literárna obec vehementne domáhať rozlúštenia tajničky, ktože sa skrýva za menom Janko Cigáň. Terézia Vansová sa odkazmi v Dennici sugestívne snažila presvedčiť nového prispievateľa svojho časopisu, aby jej zveril svoje tajomstvo. "Ja nenadužívam dôveru a nikdy nezrušila som tajnosť, ktorá mi bola zverená," zdôrazňovala úpenlivo. Avšak neúspešne. Potom však prišiel František Votruba, mimochodom Čech v službách slovenskej literatúry, so svojou očarujúcou mystifikáciou. V Slovenskom týždenníku uverejnil svoju báseň Na západe a podpísal ju pseudonymom Janko Cigáň. Skutočný "vlastník" tohto pseudonymu sa pravdaže ozval a v rýchlosti porušil aj svoje "konšpiratívne" zásady. List poslal priamo z pošty v Klobukoch. Pretože v tomto mestečku neodoberal Slovenský týždenník nik iný, než inžinier Ján Botto, inkognito bolo prelomené.
Po vojne, prežitej v armáde, sa už Krasko poézii nevenoval. Koncom roku 1918 sa prihlásil do štátnych služieb v novovzniknutej Československej republike. Od roku 1919 až do roku 1929 sa pohyboval v Národnom zhromaždení, bol poslancom i senátorom, v rokoch 1920- 25 podpredsedom poslaneckej snemovne.
Jeho básnické dni sviatočné v Klobukoch. Aj keď iste neľahké, ďaleko od svojich blízkych. Nox et solitudo.
(vs)
